Niektorí ľudia prejdú okolo, ani si nevšimnú, že niečo nie je tak, ako má byť. Sú ponorení do vlastných svetov, problémov a plánov. Prejdú popri vás, opýtajú sa na formálne „Ako sa máš?“ a ani nečakajú odpoveď.
Ale potom sú tu iní. Tí, ktorí zachytia aj tie najtichšie signály. Nevyslovené vetami, ale ukryté v drobných zmenách – v tempe vášho kroku, v tom, ako držíte ramená, alebo v tóne hlasu, ktorý je o niečo tichší než zvyčajne.
Pre nich nie je dôležité, čo hovoríte. Vidia, že úsmev, ktorý máte na tvári, je tentoraz trochu unavený. Všimnú si, že pohľad sa vám častejšie stráca do diaľky. Možno ani nevedia presne, čo sa deje, no ich vnútro im našepká, že potrebujete ich prítomnosť.
A vtedy neponúkajú rýchle rady ani lacné frázy. Namiesto toho zostanú. Možno si sadnú vedľa vás, nalejú šálku čaju, alebo len ticho počkajú, kým sa rozhodnete niečo povedať. Dávajú vám priestor, ale zároveň dávajú pocítiť, že na ten priestor nie ste sami.
Takíto ľudia sú vzácni. Nie preto, že by vedeli vyriešiť všetky vaše trápenia, ale preto, že vedia počuť aj to, čo nikdy nevyslovíte. Sú ako majáky v hmle – možno nevidíte celý smer, ale viete, že tam sú, a viete, že vás dovedú do bezpečia.
A ak máte vo svojom živote niekoho takého, držte si ho. Pretože schopnosť vnímať človeka bez slov nie je samozrejmosť. Je to dar – a dar, ktorý sa oplatí opatrovať.