Kartári vedia, že oko v kartách je dvadsaťjeden. Toľko je v knihe Oko v alkohole príbehov situovaných do obdobia od augusta 1968 až po Nežnú revolúciu v roku 1989. Sú nenásilným pokračovaním obrazu doby z knihy Dva deka spomienok, opisujúcej strasti a drobné radosti počiatkov budovania socializmu po znárodnení v roku 1948. Oko v alkohole je frivolný pohľad za seba, ako sme si užívali, keď nám bol svet gombičkou. Keď sme stratili ideály dvadsaťjeden rokov budovaného socializmu, ktorému sme v snahe dištancovať sa od predošlých praktík dali prívlastok s ľudskou tvárou. Keď sa v práci oslavovali okrem štátnych sviatkov aj narodenia, úmrtia, výročia, meniny, pracovné úspechy aj nezdary, žiale i radosti kolegov, firemné vzostupy aj katastrofy. Po nedeliach, koncoročných či veľkonočných sviatkoch, ale najmä v období zabíjačiek a fašiangov to v kanceláriách, dielňach ako aj pracoviskách pod holým nebom vyvoniavalo kuracinou, kačacinou, prasacinou, baraninou, hovädzinou a nakoniec človečinou. Fajčenie na pracoviskách bolo takou samozrejmosťou ako dýchanie. Čím bolo človeku ťažšie, tým viac sa oddával alkoholu, neviazaným radovánkam so všetkým, čo k tomu patrí hovoriac - aj keby na chleba nebolo. Bolo by nám sveta žiť, len keby sa vyvolení a všemohúci ako čert svätenej vody nebáli slobody náboženstva a väčšej rozhľadenosti pospolitého ľudu, majúceho záujem svet okúsiť aj z opačného konca. Svet kapitalistický, o ktorom sme vedeli žalostne málo. Skreslené informácie sú často horšie ako žiadne. Škoda, že to vieme až teraz.
