Mira Haberernová Trančíková
Mira Haberernová študovala na Strednej škole umeleckého priemyslu (1953-1957) a v štúdiách pokračovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1957-1963), v roku 1961 na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti. Postupne objavovala čaro abstrakcie so sálajúcou energiou zobrazovania prežitého. Patrila k výrazným predstaviteľkám Novej figurácie s príklonom k neosurrealistickým tendenciám, stávala sa akceptovanou autorkou, jednu z jej výstav otváral aj jeden z dobových najvýznamnejších teoretikov Pierre Restany. Priestorom na prezentáciu tvorby sa pre ňu stali predovšetkým Bratislavské Konfrontácie. Od roku 1965 sa v jej tvorbe objavuje figúra, zámerne deformovaná, plastická a vo svojom ponímaní často aj groteskná. Už počas štúdií v šesťdesiatych rokoch 20. storočia – v uvoľnenej spoločenskej situácii – sa Mira Haberernová formovala ako nonkonformná výtvarníčka so špecifickým antiestetizujúcim výtvarným prejavom. Stala sa autorkou, ktorá sa mimoriadne rýchlo začala presadzovať aj v medzinárodnom kontexte. V začiatkoch „normalizácie“ v roku 1972 ju vylúčili zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov so zákazom vystavovania aj nakupovania jej diel do zbierok múzeí či galérií. Tento zákaz ju nezlomil, jej silný ľudský aj umelecký príbeh pokračoval v nájdení nových podôb umenia a presunutí ťažiska tvorby viac k úžitkovému umeniu, čo jej v nasledujúcich desaťročiach pomáhalo prežiť. Tvorba Miry Haberernovej zo šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov ostala uzatvorená v privátnych priestoroch a paradoxne sa tak vo veľkej miere, neporovnateľnej s inými výtvarníkmi, zachovala. Haberernová, tiež na rozdiel od iných, však zostala „zabudnutá“ aj po roku 1989. Veľké výstavy neoficiálnych autorov sa u nás, nakoniec, začali realizovať aj tesne pred nežnou revolúciou a po revolúcii výtvarná kritika postupne zmapovala tvorbu takmer všetkých výrazných osobností neoficiálnej scény, nie však Haberernovej. Jej dielu sa až pred dvoma rokmi začal venovať Richard Gregor (
